Ťažké je sa rozhodnúť pre prvé písanie prvého článku, že na akú tému, no a myslím , že bikovanie je jedna veľká vec pri ktorej dokážem vypnúť a pritom som ešte v priamom kontakte s prírodou…Väčšinou skoro každé bikovanie je menším, či väčším dobrodružstvom,
jazdím , kde môžem(z hľadiska mojich bikových zručností a dostupnosti terénu) a často si vyberám cesty zabudnuté v miestnych hájoch a horských priesmykoch…Vídavam krásne obzory,nádherné panorámy,stromy, ktoré majú duše a možno i svoj príbeh, v poslednej dobe i hodne zvery…
a je úžasné cítiť sa ako súčasť toho, niečoho, čo sa nedá zachytiť na žiaden aparát…pocit, keď sa chcem stále a stále viac a viac nadýchnuť, akoby som to mal celé zhltúť do seba a precítiť celý život v tú jednú chvíľu…
Preto nejazdím na rýchlosť, nehltám kilometre…len si to užívam, vychutnávam, načúvam.Keďže možností na dobrú bikovačku už toľko niet(zmena bydliska, založenie rodiny….), každý takýto výlet je pre mňa mimoriadne vzácny.Bikovanie je ale tiež jedna s vecí, ktoré ma nútia zamýšlať sa nad „záchranou sveta“.
Jedna vec, ktorá ma očaruje je neustále meniaci sa obraz krajiny – obraz prírody…myslím prirodzenú zmenu, zapríčinenú samotnou prírodou, ako napr. počasie…stačí, keď po tej istej trase idem za súmraku, alebo v popoludňajšom slniečku…niekedy stačí ísť po tej istej trase opačným smerom a máte pocit, že ste niekde úplne inde.Bohužiaľ v poslednej dobe vídavam väčšie zmeny spôsobené ľudským pôsobením, počnúc veľkou závorou s tabuľkou „Súkromný pozemok…“.
Myslím, že žiadna súkromná osoba nemôže vlastniť hory a vôbec samotnú prírodu v akejkoľvek forme…to je na obšírnejšiu diskusiu možno v nejakom inom článku..Radšej by som tentokrát ostal pri tom príjemnejšom.V najbližšom článku by som rád zverejnil text, ktorý som písal pár rokov dozadu o výlete na Inovec pri NB.